novy vianocny ritual vytvoreny

tristvrte na devat. dopozerala som film. dobry bol! v polovici som zaspala a stale viem o co islo ked skoncil. 

ludia sa stazuju na upratovanie, zhon, na to ake su sviatky nalinkovane. umyt okna, smeju sa. vylestit krystale, prevratia ocami. pohrdaju materialzmom a hovoria ake by tie vianoce mali byt. duchovnejsie. o radosti. a pritom kazdy to tak robi. kazdy rok.

len nie ja. tuzim po tom stereotype z detstva. par dni do zimnych prazdnin, uz skoro desat a my este len vkladame do rury druhy plech medvedich labiek. :)

deviata, mucim si pult v kuchyni, vykrajujem hviezdy. aj panakov som vykrojila, ale potom mi prislo, ze taky panacikovia su chytlava pernikova tema. co ak by niekto populisticky vyhlasil, ze preco nemam aj zeny panacikov. alebo ze ked som mu z orieskov urobila gombiky na koseli, preco potom nema nohavice. tak radsej vykrajujem hviezdy. je ticho, tmavo, chladno. napada mi, ze by som mohla pustit radio, nech je ten nevianocny vzduch pohlteny tonmi nejakej obmeny tichej noci. najradsej mam tu santa baby... santa cutie... hurry toniiight. alebo aj o rudolfovi: rudolf, the red-nosed raindeer, had a very shiny nose... dam dam dam. anyway, je strasna zima. vychodne okna su zamrazene. ziadne kvety mrazom malovane, nie nie, take vrstvisko ladu, ze aj korculovat by sa dalo. a v zapadnych izbach fuka do okien tak velmi, ze listy na tej qvaziruzi omrzli. mamka v praci, bratia v praci. som taka samucicka sama.

dam na hviezdy cervene hrozienka. tak to vyzera, ze maju srdce. ale ved ja viem, ze hviezdy srdcia nemaju, ale sa budem tvarit, ze teraz maju. vyberam plech po plechu a do nosa mi zakazdym udrie horuci vzduch presiaknuty pernikovym korenim. od dnes nelubim chrenovy syr. sice som ho jedla len prvy raz, ale aj tak ho odnes nemam rada. dam si ho este kusok teda.

a vcera som mala dlhu noc. domov som po spickach prisla o siedmej. ako inak, hviezda parketu. parketovy tiger, levica, alebo tak. vsetkym chlapom v clube stal. ti nesmeli sa mi predstavili. asi traja ci styria. smeli sa snazili ziskat pozornost ignorovanim ma a zameranim sa na najblizsiu zensku v okoli. ked sa saliem, je mi to jedno. bolo mi to vianocne jedno.

desat. odskrabujem muku z linky. prvoplanove myslienky tukam do klavesnice, aj ked som si radsej mohla precitat o najvaznejsich terajsich problemoch sveta. o tom, ako za barell siel pod $34. ale sak su vianoce.

sun-touched

zobudili ma ranne luce. nikdy som si nezvykla zatahovat okna, pretoze som to tak mala rada. zobudzat sa na teple pohladenie. vcera v noci boli okna potlacene filmom mrazu a ja som od unavy padla, este zakrutena v uteraku, do perin.

take zvlastne dni. je poludnie, noviny este neprecitane. teraz si zbehnem po makke pradlo a ked ho budem ukladat, budem mysliet na vsetko.

odisiel zo zasadacky, pozrel na mna tym svojim chlapcenskym vyrazom. uz sme si vydiskutovali, ze ma ma rad, len ja nikdy nemam cas. povedala som, ze ked chcem, cas si vzdy najdem. tak teda sa na seba usmievame lebo vieme co ostatni nevedia. jazycek dveri vklzol do zamky a matt, znicoho nic, vravi, ze sa augustovy vcera urazil, lebo matt chcel ist domov, nevidel priatelku uz nejakych patdesiat hodin. ale augustovy nerozumie, ved ked mu dievca zavola, povie, ze nerobi nic, a ze samozrejme moze prist, a potom viete co, viete co urobi? he f*cks her. takze ako by mohol pochopit, ked on len so zenami spi, jednoducho ich ma len na to.

na tvari mi zamrzol usmev, snazim sa vydavat zvuky podobne smiechu. co vedia? vedia nieco? tusia... mozno mi matt neuveril, ze v piatok som odisla hned po nom.

zabka, daj si pozor na neho, vazne. hovori ako mimochodom. ako len preto, ze som jedina zenska v miestnosti. krutim hlavou. vraciam sa k clanku o cinskych souvereign wealth funds. vysvetluju v nom, ze som pre neho zaujimava, lebo som taka nedosiahnutelna. nikdy nemam cas a on tusil, ze to nie je o case, ale o zaujme. radia mi, nech sa k nemu spravam ako k zvysku. vecer ho stretavam, usmejem sa, uspesne ignorujem.

rano som bola sun-touched. len preto sa usmievam.

zabka sa zalubila do tohto... pred troma rokmi

natahujem makke ruzove nohavice. dnes je pohov od vsetkych chlapov. nechavam si vlasy susit do neposlusnych kucier, pery mam stiplavo cervene. ockom este mrkam na telefon, ci si nahodou ktorysi nespomenie, ale nechcem aby si.

vcera mi bolo fajn. tak fajn, ze vies, ze to chlapca to nemysli zle. ze mu citas myslienky a on si ich da. rad ta chyti za koleno a ked ti vykukne kusok pokozky, tak si to vsimne. chce sa jej dotknut. jednoducho pocka, kym vsetci pochopia, ze chce byt sam a ja sa nedam prosit ze nemam este ist. nehram sa na netykavku, nie nie, ja som ho citala, vsetky jeho myslienky, viem, ze teraz to pride a bolo by nespravne robit inak.

a pritom mi napadaju cudne veci:
-nenechaj ho zajst pridaleko, nenechaj. vies, ze chlap si ta potom nebude vazit, aj ked vies, ze je to hovadina, lebo ked si ta nevazi uz teraz, nezmenis, dievca nezmenis
-prestan, nechytaj ho tak vazne, och bozeboze, co si komu zrobila, ze sa nevies premoct
-preco uz myslis na to, ze budes mat blondave deti, ze nechces, aby sa im pokozka spalila vzdy ked vyjdu na slnko, och ale ma svalnate nohy
-ty si idiot, ty si idiot, nemysli na zaja, ty si idiot. no a co, ze ta ignoruje, aj ty ignorujes od tejto chvile jeho
-co by na mna povedali jeho rodici?
-dories si ostatne male smetiska, potom si mozes urobit novu kopku
-citim sa fajn, tak ako po rokoch spolocneho zivota. len ako keby sme nieco preskocili... alebo ja som

odprevadza ma. uz mu nevidim do myslienok. dufam, ze ani on mne.

lebo som hrda, ze som ho nenechala. aj ked mi napadali cudne myslienky.

tak ako ma byt

viem, ze takto ma byt. mam naladu nad nicim sa netrapit. lebo akosi... je vsetko take spravne.

radsej si nalakujem nechty. radsej si pozriem nejake lacne dovolenky. radsej si dam druhy kusok cokoladkoveho kolacika.

lebo mam stale svalovicu na pravej nohe. cakal, ze zacnem. a potom sa opytal, ze ci je to len o zabave, ci vazne to nie je nic viac. prevratila som oci. tak to ma byt.

bozkavala som mu zimomriavky a prvy krat po dlhom case, pri pohlade na neho, konecne neklamala.

nalada prveho aprila

ako to je uz davno, co som ho videla, vravela som si. a tak mi napadlo, ze ked som nevidela ja jeho, ani on nevidel mna, preco to nevyuzit. bola teda prilezitost, on mal cas, tak som sa mu takto osobne-neosobne na chate ako sme sa poznali uz tri roky, rozhodla prezradit tajomstvo.

-vies po tom co sme sa videli
noo
-si sa ma pytal ci cakame a ja som povedala, ze necakame
noo
-cakali sme
fuuuu
-mala dva, teraz v oktobri, dianka
cozeeee!

nechavala som niekolko sekundove odstupy, nech mu fantazia pracuje, nech si predstavuje co moje dalsie slovo bude. citila som jeho napatost aj neschopnost rozmyslat, ked som za neho napisala poslednu vetu. odvahu som naberala dlho, ked som to pisala, tiez som sa triasla. akokeby to, co som mu vravela, bolo naozaj.

-cosi srandujem!

cez klavesy ku mne dolahol elektricky vydych nasledovany sprskou logickych oddovodneni, akymi sa ubezpecoval, ze naozaj otcom nie je. povedala by si mi to hned ako si sa dozvedela, ved ty si citis vajicka, ved to, tamto, ono...

usmievam sa nad zartikom a viem, ze mu v myslienkach, spolu so zavanom malej dianky, este chvilu dnes ostanem

windy days comin

its windy. as windy as chicago can get. covered with blankets i still shiver. dont know if its from the cold thats going on behind the windows, but my nipples show through the filmy tshirt. kinda ready to begin the project about ghana, or write some feministic ideas for a philosophy final, or maybe i could start on the subsdity-research paper. but first, i check whats new with friends online. nothin, really.

wanted to say something normal. like... on wednesday, the old lady on the bus, in a funny looking outfit, little stinky, pointlessly stated: so we have a new president. i wouldnt like to have his job. soo much work! and young people cheering, black people cheering, other people cheering, even that homeless on the train started his little speech which always endslike please, im poor, and im asking you for a penny, just a penny, could you? (and i always feel bad that i dont raise my hand and give him a dollar cause i feel like other people would say that i wanna show i have a good hearth, but i dont really have it, but i do, i really do, i volunteered in the hospital playing with kids, i have a "child" somewhere in zambia, she writes me letters from time to time, i dont know if this is enough, but i really do have a hearth, and they would think i dont. so i dont give him anythin, no pennies) and he said that it was the first time yesterday he saw people, black and white, being happy together for the same purpose. and i thought oh shut up, why do you make such a big deal of your race. i dont see you as a black, i see you as a looser. but i think we need loosers. i wouldnt mind being one. i am one. so i wanted to say something purposeful, but i decided not to. i like it like this. whatever

whole this windy day is boring, waiting for it to be over. waiting for him to say hi. waiting for him to miss me. it could take weeks thou.

scary... live the life like that. waiting for another day. waiting for this day to be over.

my windy thoughts...

Dychame baranky Letia nam zo srdca
Tym ktori lubia sa zima je horuca

Najdeme zazraky V case i necase
Laska su lahucke Snehove peniaze

Zazracne haliere Co letia pod nohy
Chudobnym milencom Zo zimnej oblohy

Zima je krajsia jar Ma rada uprimnych
Sepkaju na sklicka najdu hviezdy v nich
Skryvaju tajomstva o ktorych nevie nik
Jar ich raz vyzradi na stromoch zelenych
.
.
.
Nachadzat zazraky v case i necase
A minat lahucke snehove peniaze
(peteraj)

The first time I saw you
Oh, you looked so fine
And I had a feeling
One day youd be mine
Honey you came along and captured my heart
Now my love is somewhere lost in your kiss
When Im all alone its you that I miss
Girl a love like yours is hard to resist
Oh, oh, ooh, ooh, oh

Penny lover, my loves on fire
Penny lover, youre my one desire
Tell me baby could this be true
That I could need someone, like I need you
(richie)

pusa

mi povedal, sa mi to nechce citat pusi.

pusa... tak som ho volala, lebo pery mal plne a tvarovane do dokonalej pusy. a tak ma volal on, mozno preto, ze mam pery male tvarovane do minidokonalej pusy. on prestal, ja som prestala. az teraz mi znova povedal.

mozno sa pomylil.

mozno tiez rozmysla ze raz mozno, ked bude cas a ked si nenajdeme druhych, tak si najdeme cestu k sebe.

mozno si nevedel spomenut na meno. ako sa to volas? marienka, linda, zuzana?

a mozno sa len pomylil. zabudol, ze dnes nie je pred troma rokmi

nekonecne

byt je krasny, pritakavam zene so slnecnymi vraskami okolo oci. dodava cennik, do ruk mi vklada papiere a ja sa lucim s pozdravom, ze jej dam vediet.

a tak si to teraz v posteli prezeram. myslim na zaja, na jeho tichy byt s lesmi krizom cez cestu. aj ja by som sa mala uz osamostatnit. dostala som dnes nakricane, ze ostanem navzdy sama, aj ked viem, ze to bolo len ranit ma.
pipne smska. hnedooky uz asi odchadza od mamy a ide po mna, pomyslim si.

nie. zajo. vraj som mu nepovedala ako som sa rozhodla so skolou. neverim, ze sa ozval. neverim. mozno mam cislo od niekoho ineho kto sa vola ako on. chces sa stretnut?

prosim verneho hnedookeho nech ma odvezie domov. nechcem ist dnes von, chcem sa vyspat, tony uloh, vies... pobozkam ho na celo, on ma pevne objime. usmievam sa. citi, ze nieco nie je vporiadku. nemozem si pomoct... musim ist.

zajo ma vyzdvihne, stracam sa v luxusnej sedacke a zbezne hovorime o dvoch mesiacoch co sme o sebe nepoculi. ide sa osprchovat, mame sa ist najest. potom hovori, ze je uz neskoro.
je nam trapne. nevieme sa rozpravat, nie sme impulzivni, jednoduchi. aj ked ma neuveritelne pritahuje. o chvilu ma odvaza domov.

pisem mu, ze by som mu dala masaz, lebo ju potrebuje, ale som nechcela byt prilis utocna.
neodpoveda.

nevyznam sa v nom. neviem odhadnut na co asi moze mysliet.

mam v sebe plno myslienok. takych tych nekonecnych.

rolovane noviny

autobusar ma pocka kym prebehnem cez cestu. otvaram noviny lososovej farby, prechadzajuc pismenkami najprv o formovani koalicie v izraeli, volbach v usa, o ukrajine a pozicke z imf. prisadne si dvestokilova hus v nechutnom bordovom plasti s obrovskou bodkovanou maslou na svojom ucese. privriem noviny, prisuvam sa o kustik k oknu. hus sa posunie blizsie ku mne. och, ale by som zrolovala tie lososove noviny a dala jej par krat po hlave.

prestup do vlaku. za mna si oproti sebe sadaju dve vypasene prasata chvaliac si kabelky. zrolovala by som noviny a dala by im cez tie neunavne papule.

obe su prerusene mladou slecnou, mexicky povod. rozprava do telefonu na plnu hubu ako vymahala vyzivne na svoje decko a komu je este otec ten, co je otec jej malej. na plnu hubu, prisamvacku, vysvetluje ako a akym tonom mu co povedala, ako mu nadavala, a este aj na co myslela:f*ck..f*ck ... noviny mam zrolovane.

zeby pondelok?

in.love

nechcela som sa zobudit. snival sa mi. hovoril mi nieco o tom, ze je stastny. bolo to uzasne! ...kym si nas birdy nezacal spievat.

nemohla som uverit, ze to nie je pravda. ze mi to nevravel naozaj. uz mam len par dni... potom ho mozno este niekedy stretnem vo vytahu usmejuc sa nad vsetkymi reklamami o bleskovych aferach vo vytahoch.

i am in love. full of confidence, eating popcorn, listening to the same cd over and over. decided i will ask him next time how it would be if a tall guy like him kissed such a shorty like me.

maybe he's taken thou. never mind, i feel confident tonight. and in love.

hmlisty ciel

oblaky padaju k asfaltovym cestam. su uz tak nizko-nizko, ze keby som bola o trosilinku vyssia, uz sa mi maca ranna frizura v sivych kvapkach. spoza plasta mi v rytmickom casovani vykuka prava noha. jej zaber je limitovany fuchsiovymi satockami a rovnovahou lodiciek.
spokojna vydyhujem po poslednej skuske, a do kopky si zhrnam zvysnu energiu na dnesnu noc. sustredit sa, nemysliet na neho alebo na nejakeho ineho, nemysliet na nic len na ciel. aj ked este neviem, ako vyzera.

dovo-lenka

vzala som si dva dni volna. lezim, rolety mam vytiahnute, pripomina mi to vianoce... neonky, ktorych svetlo je lucovito skreslene sklenenymi tabulami, su v mojich spomienkach spojene so sviatocnymi nakupmi vecer po skole, ked sa von ztmievalo skoro. a s nacvicovanim vianocneho programu na stedry vecer v kostole. sklenene tabule mi teraz maluju neonkove svetla do obrazcov zubatych slnk a maskuju dazd. nechavaju ma v pokoji, tesiacu sa na... nic...

kazdy den na seba kricim, vydrz, este par mesiacov, vydrz... a potom si vravim, drzim, drzim, z poslednych sil. neviem sa prinutit do nicoho, nakoniec nieco urobim a uz je opat vikend. este par mesiacov. a potom sa hnevam, ze starnem.

hladim sa po podbrusku. co ak by som bola? velmi by som sa bala...

natrela som si na ruky krem co mi ho tak velmi pripominal. jeho vona uz odisla. vyprchala mi vsetka, aj ta, co som si skryla na horsie casy. ostava mi len ten upokojujuci vianocny pocit z neoniek.

changing characters

few weeks ago, well - maybe it has been years already - guys were interested in me differently. as a mother of their children. one even told me i would be a perfect mother while he would fuck other girls. i couldnt understand, i swear! even him, my love, told me id be a great mom. i was proud of it, and i was sad at the same time - cause they looked me and thought i was that humble quiet woman-girl, and i will respect them, and they can live their lives full of freedom and have everything...

it has changed. i look in the mirror and yes, i still feel the same way about myself-responsible, humble and respectful girl, but i also see that grown-up face. i put lipstick on and know they dont look at me anymore and say: this would be a great mom for my kids. they see a woman who they wanna fuck, and a woman who they wanna see as the first thing when they wake up, and a woman who can raise their kids.

but, hell... i am not interested... i just see guys who wanna fuck and not be able to raise our kids the way i want.

sorry guys, i have swiched the roles. you are the victims

caro okamihu

zabudla som vystupit. vlak vychadza z podzemia, zastavi na chinatown zastavke a ja si par minut vychutnavam fakt, ze zmeskat zastavku dnes nie je stresujuce. na malinkom namesti sa tlaci dav pred podiom a ozyva sa odtial typicky cinske "hrncove" strnganie. vanok mi pletie vlasy a ja sa nadychujem uzasnej sobotnajsej atmosfery. obdivujem skyline velkomesta tak ako som doma obdivovala skyline hor. je mi krasne ked som takto na zlome... buducnosti a dneska.

pcham do pusy dalsiu gulicku cokolady. cez okno vanie slnecny vzduch. uzasne caro okamihu

housewarmingparty

bezradne si prezliekam tricka. potom menim jeansy. skusam niekolko parov topanok. nepacim sa sama sebe. pripnem si sponky do vlasov, pery na cerveno, aby to kontrastovalo s cierno-striebornym outfitom. podarilo sa, spokojne na seba zmurknem. este si prislubujem, ze musim trosku schudnut.

privita ma, chvilu stojim pri vchode. konverzacie sa minaju okolo mna. bali ma jeho nevlastny brat, hovori mi o jeho skvelej a dobre platenej praci. prekukla som ho, priznava sa ze building engeneering nie je az take fancy ako to znie. chlapci z prace si robia srandu. dozvedam sa, ze chcem Mike-a odviest domov, nemam nechat usta otvorene prilis dlho, a podobne dvojzmyselne narazky. racio zena-muz sa pohybuje niekde okolo jedna k piatim. vravim, ze nepijem.

vchadza augustovy. pristavi sa, usmeje, kolegovia si vsimnu, ze nieco nie je vporiadku. neboli ste si blizki? sepkaju... boli, ale bozkavali sme sa. odpovedam. a on sa neozval spat. vybojovala som si zensku stranu tym radikalnym postojom. odchadzam. byvaly ma odprevadza, objime.

dvaja muzi v jednej miestnosti, ktori ma povazuju za "prilis blizku" nevestia nic dobre.

po hodinke spanku mi vola ten byvaly. ze ci sa nevratim. pripitym hlasom kladie sproste otazky a mne sa vracaju myslienky na to, ze sa casto pohyboval okolo tej vo fialovom. ved nech mu teraz robi spolocnost, ked mu je smutno. pocas hovoru mi volal aj augustovy. nechal voicemail, aby som mu zavolala. volam... ci som uz odisla... aha... tak nic...

je mi zima, zabalim sa do tepleho zupana. sladko zaspavam

zabka vdacna

posuvam plavky trocha nizsie odkryvajuc bledy pasik pokozky. zasvietila cervena na obidvoch svetlach, ulica utichla, z blizkej restauracie tiez akoby vymienali platne. skusam ci mi posledny z teplejsich dni babieho leta vyhodi na nose pehy, ale asi nie.

vychadzal z triedy, pozrel sa na mna. ja som sa na neho, sklopil oci. od stvrtka preslo len par hodin, ja som uz naplanovala stretnutie s jeho rodicmi, najblizsiu dovolenku a vratili sa mi sny o princeznovskych svadobnych satach. vduchu mu dakujem za ten pohlad, aj ked len jeden.

vysnivany zivot

its midnight. panko tlaci cez cestu prazdny kocik. podnapity par sa natahuje pred krcmou, dvojica adolescentov sa objima, neonky vsetko ukazu. teply septembrovy vecer vylakal ludi obzerat si hviezdy, aj ked tam ziadne nie su. a ja to vidim, neviem, ci to je film, ci naozaj, ale paci sa mi to. amerika ako som si ju predstavovala.

kolegyna vylieza na bar, tancuje s tym chutnym barmanom. vediem konverzaciu s mojim secret admirer a potom ma len odpravadza k autu, dvakrat mi podava ruku, potom sa objimeme. zabudne si pytat cislo. on s chemiou. ja bez nej.

lezim vedla davneho, je mi zo seba divne. rovno poviem, ze zle. podomnou mokre prikrivky, posledne bozky, bezim domov. amerika ako som si ju nepredstavovala, epizoda za epizodou. neviem, ci je to film, sucks is that it is neverending.

zenska

hey! som ti chybal?
no... jasne, kazdy mi chyba.
a ako velmi?
z oci som mu vyvestila privelky zaujem. plamienky uz nehovorili o tom, ze ho pritahujem, a ze mam najbohoveskejsi zadok v sirokom okoli. jeho oci mi povedali, ze som ho nechala zajst v jeho tuzbach, bohuzial, pridaleko.
neodpovedam, len mavnem na pozdrav.

septembrovy na mna zamava, dvojzmyselne zmurkne, pyta sa sproste otazky. odvtedy, co sme sa pobozkali, neurobil jediny krocik k tomu, aby ma presvedcil, ze som urobila dobre nechajuc ho dotknut sa ma. inak, ziadna elektrina pri pohlade na neho.

jeden z tych byvalych vravel, ze by som mala prist pozriet do jeho bytu. mozno, povedala som.
mozno slecinka, mozno...

a tak som suhlasila, ze zajtra pojdem na drink, hrozne ma baby chcu dat dokopy s mojim secret admirer. som si vsimla, ze ma celkom chutny zadok. tak som suhlasila.

spolusediaci z econ triedy ma nejako casto odprevadza na zastavku. smejeme sa na freshmenoch a ohovarame profesorku.

ale aj tak to je o nicom. ja by som chcela radsej s byvalym zajom, alebo s tym blondakom barmanom, alebo s tym tmavovlasym vysokacom co sedi predomnou.
zajtra si obleciem tie cervene satky na gombicky a dam si pekne vysoke sandalky.

zena

prazdno

kvapky sa mi vpijaju do jemneho pulovrika. tie, co pristali na opalenej pokozke, rychlo miznu ako moje prazdne myslienky. auta prechadzaju, soferi otacaju hlavy, odvaznejsi zatrubia. cosi mi vravi, ze som tak akurat teraz. na vydaj. ved tak to uz chodi. omamena chladom autobusu si prezeram posledne kvapky co padali do prazdna na opalenu pokozku, presne mierili na srdce.

tak to uz raz je. uplnou nahodou som myslela na toho neuveritelneho muza, ktoreho som pred rokom videla prvy raz. tmavovlasy, iskricky v ociach, dokonaly usmev, je si vedomy svojim vyzorom, bali zenske jedna za druhou, tie mu padaju pod nohy, tancuju s nim, kradnu si ho, aj ked v tanci je trocha drevo, davaju mu cisla, a on sa tvari, ze im zavola. a ja som len ta casnicka, aj ked sa tvarim pohrdavo, vymenila by som sa s ktoroukolvek, len na chvilku, byt na jednu noc tou, co ma ten boz(sky)i dar vedla seba.

a tak som nahnevana a unavena prisla na tu svadbu pomoct. unavena z celotyzdnoveho zaneprazdneneckeho maratonu od rana do noci, nahnevana s vedomim, ze mne to uz naozaj netreba - usmievat sa na ludi, co si stale myslia, ze su viac nez ja. nez ktokolvek. idioti.

a bol tam on.

s nevysvetlitelnou tuzbou byt ktoroukolvek zo zien, ktorych sa dotkol, som prezila vecer. nemozem sa zbavit tej tazoby z prazdnoty, ktoru som ochotna pretrpiet kvoli takej zivocisnej sebeckosti. myslienky su prazdne. ziadne vyssie hodnoty.

bad days are over

uz neotvaram oci nadranom neschopna zasa zaspat. netecu mi uz slzy, ked som sama. nevyplna ma prazdnota. nezobudza ma pocit, ze nemam sa preco usmiat, preco zit, a preco snivat. a ten pocit, ze som uz sta zostarla, uz nie je, odisiel... ked som nechala odist zaja.

pripravena na nove dni, na dazd a jesen, tesiac sa na... zajtra.

do vazy som vlozila kyticu nadhernych zltych ruzi. bad days are over.

basen

boli to. znova. citam celu knihu basni a placem. keby ma niekto uvidel, povedala by som, ze ma stipu oci. boli to.

stlacam klavesnicu na mobile, ci nahodou nieco neprislo, asi kazdu polminutu. mala by som vymazat cislo, email, spomienky, tuzby a plany. hned teraz, kym citam knihu basni samozrejme o laske. hlava ma boli zo sobotnej noci, hrala som sa na stastnu a myslim, ze mi to celkom islo. a teraz ma hlava boli, ani nie tyzden po tom, co som bola usmiata a spokojna. a boli aj viac, cele srdce, cela dusa. cela kniha basni

polovacka na princov a princezne

chcela by som mu povedat, ako ten jeden povedal elizabeth, ze nech mi da jeho cislo. a ked mu povedala, ze odchadzam, tak sa rozhodol, ze on pojde za mnou, cely zivot, az do smrti. a prislo mi to take chutne, take jemne, take uprimne, az sa mi nechce verit, ze to povedal muz.

a tak by som mu chcela dat vediet, ze a ty ma tu mas, celu zalubenu, za posledne dva roky ani nebol den, kedy by som na teba nemyslela, a ty ma len tak nechas ist. nechapem.

on by sa roztopil a tiez by mi povedal, ze je zalubeny az sa mu lalociky na uskach cervenaju...

hacik je v tom ze to nie je podla scenara. povedal by si, ze ake zlate, ale... ja to necitim. nechcem ta viest za nos, tak radsej chod, chod dievca, a hladaj princa...

a tak aj bolo

ked to zacalo

May 12, 2008

Stare pesnicky
Aspon take stare ako vcerajsie rano
Aktualne zvyjaju moje boky v rytme
V dave ziadnych ludi
Pocitov spokojnej neistoty
Tykajucej sa princoch akoze len jednom z nich
Co nerealne pomohol
Vratit sa do praznej postele
S uplne dokonalym usmevom
O stasti

Su tie pesnicky
Hlavne tie smutne
Za smutkom som nasla
Princa
Listen to the wind of changes
Sounds beautiful

spomienkova

April 23
Ako dobre padlo
Ze rano bolo chladno
Ochladilo horucavu
Krvavych lic

Ako dobre padlo
Ze ulicny saso
Oslovil dievca si nadherna dama
Maj krasny den

Dobre padlo
Cislo od autobusara
Ako sa mame slecinka aky bol vikend bola zabava
Nie? Mozno by sme mohli ist na nejaku spolu

Mozno
Odpoveda mozno

Klame vie ze nie
Len to dobre padlo
Odviat bolavu cerven z lic

hladky den

o desat minut vyrazam. odpoveda strucnou okaj smskou a ja este precesem mihalnice maskarou.

lezime oproti sebe na gauci, dostavame sa k sebe coraz blizsie, usmievame sa na seba a jednoduche konverzacie plynu celkom hladko. chce sa bozkavat, zatvara oci, jednoduche instinktivne pohyby plynu celkom hladko. masiruje mi telo, ide mu to velmi hladko. sepkam mu, ze dnes sa nemusi bat, jemu sa to paci, mne o to viac. citim ako sa poti, jemne chveje, ako nevladze, pulzuje v nom zivot, ako sa mu nachvilku zastavi tep.

cesta domov je akosi mimo mna. jazdim predpisane rychlo, usmievam sa, pocit ako trochu nafajcena. som pokojna, stastna, aj ked mierne ubolena.

pride mi email, o stvrtej rano, ze este nespi. ma strach z toho, co sa stalo. ze by sme mali byt kamarati.

ide to celkom hladko. usmievam sa, som pokojna a stastna. akosi citim, ze sme este nedosli do toho stadia.

zabka ziarliva

chyba mi. neuveritelne. cim dlhsie ho nevidim, tym viac. ked nemam na co mysliet, tak si poviem a teraz idem mysliet na neho. a vtedy sa usmievam, je mi dobre, som stastna. a ked sa stretneme, pripravila som si ze mu poviem, ze mi chybal. velmi. aj ked viem, ze ak by som to ozaj povedala, ak by sme sa ozaj stretli, zatraposim a dostanem len chladnu mlcanlivu odpoved.

ale chyba mi.

vcera sme do jednej v noci sedeli na parkovisku, rozpravali o nicom, traposiny, tajnostky a zenske klebetenie a prisla rec aj na neho. ako ma to len ranilo, ze ostatni o nom vedia, ze chodil s tou poloirkou. ako mi busilo srdce aj ked som ten pribeh uz pocula. ako som mala chut vykriknut preboha, to nie s nou, on nie je jej, on je moj!

a tak to zasa zacalo. celou zalezitostou koho on je, som si vytvorila vnutorny battlefield, a myslienky, ze som jeho mi sprijemnuju den. aj ked len iluniozisticky.

prislo to, nebol ale na kolenach

moje vyhlasenie, ze budeme kamarati, lebo este neviem, alebo presnejsie: presne viem co chcem v zivote, bohvieako nezaposobilo. viem, ze citi, ked so mnou hovori, ze si ho nevazim ako predtym. vyhadzuje posledne haciky na udici mierniac moj zensky drzy slovnik akym komunikujem s kazdym ostatnym chlapom. planuje, vraj je uz pripraveny na manzelstvo. preboha...

a vraj ci by som si ho vzala keby sa ma opytal.

nie.

zazivala som, ako som velmi unavena, porozpravala mu co budem robit zajtra, zazivala som opat, a zlozili sme.

taka vystrasena som uz nebola davno.

cisarove nove saty

skusam si dnes saty. uz ich mam na sebe asi sti krat, vzdy si ich navleciem, popravim prsia, obujem ihlicky, pootacam sa pred zrkadlom, stiahnem brucho, skontrolujem ritku, niekedy rozpustim vlasy. prv idu modre pasikave, potom barbinovsky ruzove, potom nebickove, potom jahodkove. aj ked ani jedny z tych princeznikovskych nadhier som este neukazala svetu. nie je prilezitost.

ako male dievca, ked sa v aprili nevie dockat prveho teplejsieho majoveho dna. ako male dievca, snivam. o zajtrajsku, o nom, o tom, ako si raz myslela, ze ked sa vedla neho zobudim, ze budem neuveritelne stastna, a ked som sa zobudila, prekvapilo ma nieco uplne ine. ani kusok pocitu stastia. bola som spokojna. zila som pre moment. nechybalo mi nic, ziade zajtra, ziadne nove saty, ziadna potreba mat nieco ine.

mala som jeho a to bolo dost na cely zivot. v to rano.

o mesiac sa uvidime a on s tym rata ako so zajtrajsim dnom, uplne samozrejmym, uplne jednoduchym faktom.

dnes si dam aj nausnice a ked spustim zo seba lahucke letne latky, zostane len dnesok, pre ktory mam zit a pre ktory mam byt spokojna.

4:16 am

slubila som tomu chlapciatu, ze pojdem s nim von. stvrtok. ako kamarati, samozrejme. obima ma na rozlucku a ja citim tu vibrujucu energiu, ze jeho predstavy o tom, ako to dnes pojde lahko a co sa stane, su roztrusene do milionov kvapiek rosy augustoveho nocneho chladu. vdychavam vonu jeho satctva, nemozem prestat mysliet na zaja. aj jeho vonalo rovnako. nemozem, nemozem, nemozem... sa zbavit myslienky na zaja... nemozem s tym nic urobit. zajo tamto zajo hento, bol taky, iny, lepsi, aj ked nie este ten princ vysnivany, bol zajo a nechal ma tak. poslala som mu email, minuly piatok v noci, ze ci sa hneva a ze chcem byt kamarat taky ako predtym. zajo odpovedal v nedelu, ze nie, nehneva, len je velmi zaneprazdneny a tri tyzdne ani nemal telefon.

zacala sa strategia. tak on si nevie najst minutku?! neodpisala som. ani som neplanovala.

ponarala som sa teda do makkeho tricka chlapcata pripominajuc si blizkost zaja.

v piatok bol online moj davny on. porozprava mi, ako sa ma, ale teraz bezi na jedno. som zvedava, ake to bude, ked sa vratim. zamestnava mi to myslienky. zranim ho? podvedome by som asi chcela.

sobota rano, o tretej, v najlepsom sennom nebi, mi zavolal davny moj. aby som k nemu prisla. jasne, ze nechape, ze sa chcem vyspat, on ma na to cely vikend, ja len dnesnu noc. pocutelne zroneny predychaval rozchod, ktory ani velmi nebol rozchodom pre mna psychycky, lebo ved sme nikdy spolu neboli, ale za posledne dni jeho naliehave kroky stupnujuce spolocny vyskyt v kruhu jeho kamaratov a slova zintenzujuce vaznost on a ja museli jednoducho viest k tomu, ze mu poviem, chlape, zobud sa. nemas mi co ponuknut... ziaden sen, krok vpred, nemas lano na ktorom udrzis seba, nie nas. asi nechape. taki su uz ti chicagski muzi.

rano otvaram emaily - naozaj sa nehnevam, len mam vela prace, v piatok o jednej byt este stale v praci, to vobec nie je zabava, tento vikend je prvy volny asi po mesiaci, tak to mozeme dobehnut-.
srdce sa mi roztapa. nad strategiou ktora fungovala. a nad tym, ze som asi naozaj don zblaznena. aspon trocha na mna myslel, lebo strategia ukazala, aj ze nevedel, co si ja myslim, aj ze sa citil rovnako zmatene ako predtym ja.

odpisala som, ze pracujem.

tentokrat ja.. ale bola by som uplne usmievava, keby sa to dalo.

vratila sa istota. tymi malo slovami sa citim znova ako predtym. liham si do postele, je 4:16 am, este mrkam na telefon, ci nahodou nieco. ale nic. strategie...

je 4:16 am. ukladam si vlasy na stranu, zaspavam s usmevom.

videoclip

sedi vedla mna a smejeme sa na tom ako mi on pred chvilou volal. podnapity zistoval ci sa zabavam a kde presne som. ona vie, ze o neho nestojim. ze mi na nom uz nezalezi. ze nie je to, co som si vysnivala.

a ja viem, ze by som mu to mala naznacit. hey, you know, lets just be friends. nuz, nebolo by to daleko od toho co sme teraz, vidajuc sa raz za dve mesiace a volam zvycajne ja, ale aspon by som zastavila tu domino retiazku, ze: jeho mama ta uvidi prvy raz, potom vas uvidi, ze vystupujete spolu z auta prichadzajuc z predlzeneho vikendu a potom ti on povie, ze som ta chcel zavolat na rodinnu oslavu, ale vedel som, ze si robila. ale sla by si keby?

vychadzame, obe plne myslienok. ja s takymi, o ktorych ona nevie, ona s velmi podobnymi, len ja o nich viem. dievca, mas na lepsieho, vravela som jej. povzdychla akoby uz len chybalo, aby sa ukazal vo dverach.

usmiala som sa na policajta, mojim nacvicenym babikovskym usmevom, viem, ze cely makne. chechtajuc sa polosmutnym vyrazom odkracame vo velkom style k autu. sandalky pekne klopkaju a neonky ziaria cez velkomesto az tak, ze nevidno hviezdy. priala by som si, aby jedna padla. hned tu, na moju gebulu, slahla ma svojim kamennym chvostom, ak by niejaky mala a ja by som si konecne zacala vazit to co mam, nie co mozno budem raz mat.

biedne, ale predsa este schopne udrzat si vyraz triezvych vystupime pred klubom, ona mi este odklada sako do auta. zo strieborneho natriasajuceho sa cadillacu vystrci hlavu zakomplexovane nizky gangac, velke okuliare mu zakryvali tak pol hlavy, zapiska, konverzacne nahodi velmi galantne oslovenie tykajuce sa asi mna. jaci tym svojim pubertiackym hlasom a ja si len sklonim hlavku pocuvajuc ju ako mu krici, ze ano, aj my ideme tancovat tu, a ano hanbi sa, ale len preto, ze na dievcata sa nepatri kricat z auta.

ako scena z videoclipu. len mi chybal nejaky svalnac, ktory by naplul tomu retazami ovesanemu primitivovi rovno na vyholeninu. keby to bolo ako z videoclipu...

jednou nohou v konci leta

pocuvam jej zivotny pribeh a som hrda na seba, ze ma ta zenska intuicia zasa raz nesklamala. mam pred sebou silnu zenu s orieskovo hnedymi sosovkami.

srkam z margarity, je silna a tequila nam krivi usta do usmevov... ako je nam vpodstate dobre. obe mame slzy v ociach, beznadejne vnutro, a vieme, ze klameme, ak povieme, ze je nam dobre, ale nech. okraj pohara chuti slano a ja by som to chcela sladke aj ked ano, tequila ide so solou a citronom. to viem od strnastich. aj ine veci by som chcela radsej sladsie, ale ano, asi to tak nepojde.

zajtra bude novy den, aj ked su augustove uz chladne, mozno zajtra bude jeden sladky.

going back in time

biela farba mi steka po rukach synchronizujuc s kvapkami potu z cela. spomienky sa vracaju, su cerstvejsie, ako sobotnajsi chleba ked si si vystal rad v 90siatom v miestnych potravinach. riadim sa susedovym radiom, pridavam tempo uz neviem ci od smutku ci od zlosti. papierik s jeho cislom ma zabolel, vedela som, ze dnes nie je vhodna chvila na usporiadavanie a vyhadzovanie nepotrebnosti. tak to preto. vracaju sa boliestky a manualna praca mi nevycerpava mysel, tak to preto uvazujem nad vsetkym a pridavam tempo.

a potom ma upokoji myslienka na toho co mi o nom elizabeth povedala v stredu. pytava sa na mna, zistuje, ci som zadana, co mam nove a pritom som s nim vzivote nehovorila. mysli si, ze ma sancu a ja viem, ze je blaznivo zalaskovany. paci sa mi to, byt v prevahe. dat mu pocit, ze vyhral prvu cenu a tam aj skoncit. nerobi prvy krok, mozno caka na mna, ale ja som z tej buzerantiny, ze ponovom moze aj zena muza, nastastie uz vyrastla.

stojim pred novou skusenostou, odletiet na stvrtrok do viedne a neviem co si tam slubovat. je to ale predsa len blizsie k domovu a jemu. aj ked len cakam na ten moment, ze mu poviem, ze si neviem predstavit, aby by si mi raz, s dvoma vyskotajucimi copatymi alebo strapatymi kopkami povedal, ze TO uz necitis.

tak ako by som chcela tomu staremo-novemu doduse povedat o jeho prazdnych slovach opisujucich kamaratstvo.

a ja neviem, nemam pre koho vstavat a usmievat sa, ale aj tak to ide. teraz malujem a kvapky potu... ale sak to uz viete.

ked vstupoval do kostola, daleko odomna, ale vedela som, ze to bol on, natahoval siju mojim smerom. chcel vediet ci som sa za tie tri ci styri roky, co sme si vpodstate nikdy neboli blizki, zmenila. ano, chcela som mu dat vediet, zmenila. sebavedomo zdviham okale a kazdy muz je z nich namako. naspulim pusu a viem, ze by dali vela za to mat tu nevinnu kopku nachvilu pri sebe. viem to, dobre viem, co s nimi robim. tak ako vcera na tej svadbe som pootvorila pusinku a vedela, ze budu zo mna hotovi, aj ked sa to tak lahko nezisti. aj on by bol. mal si vybrat vtedy, ked som si ho vybrala ja. prebolelo.

a tak len zurivo malujem, ruka sa trasie, uz trocha boli, a ja prekonavam staro-noveho zaja a jeho dumping. aj ked by som mu este raz chcela pozriet do oci a povedat, ze nabuduce nech nikoho neoslahackuje kecami o kamaratstve.

prsi

a tak si spominam na vsetky basnicky gycovito opisujuce stekajuce kvapky. a pesnicku o tom ako ho ona nechala ist a nikto si ani nevsimol, ze place.

ja ho chcem nechat ist, ale nechcem. este by som mu to mala vysvetlit, ale svoju zensku hrdost nebudem zabijat smskami. bolia ma prsia a je mi tak na nic, ale to preto, ze prsi. ze si nik nevsimol ze placem.

boli boli odisli

z kvapocok v ociach vidim zrazu duhovo. oslabnute ruky a krce v hrudi zo stresu kompenzuju spomienky na maslove rezanky s cukrom. plamienok sviecky co mi rano oznamil kto bol a uz nie je ma pali niekde hlboko. radsej myslim na rezanky s maslom a pokusam si spomenut na vonu tych dni, ked sa pre mna miesalo cukrove zltko.

boli zahadne s tmavymi kutmi a zazracnymi skrinkami pod schodami. v nich boli tri babkine lakovane pary topanok a vzdy som si predstavila tanecny bal tesiac sa az moje nozicky do nich dorastu. ano boli zahadne s tmavymi kutmi, ale nie temne. slnecne ako ten dnesny ked mi plamienok sviecky povedal kto bol a uz nie je.

a zivot je taky krehky a takytaky krehky a jemny a ja si ho vazim. chlapcek v aute ked som odbocovala doprava mi nakreslil srdiecko a tak som mu nakreslila srdiecko na okno spat. a on mi poslal bozk. a zivot je jemny a krehky a vazim si kazdy bozk co dostanem aj kazdu duhovu slzu.

som zmetena a mam krce v hrudi aj ramenach. kupila som si ciernu bluzku s takymi volanikmi a biely klobucik, ze bluzku mam na pondelok a potom vezmem dievcatka na kupko zmyt cernotu a ostat si s tymi letnymi spomienkami na tajomno a zltko s cukrom v bielom hrnceku so zlatym lemovanim.

je po tom, zatvarame

ocarena zabudam na bolavy vajickovod rovnajuci sa vystraznej stopke. je jemny, nevtieravy, spravne sa dotyka a mam pocit, ze tentokrat je to o mne. obkrutenu okolo jeho bedier si ma odnasa na postel. neexistuju ziadne pravidla, ziadne boliestky, ziadne vycitky. som bez svedomia, zijem pre tuto chvilu.

kladie si ma tak, ako ma, vyzera to, ze sme pred kamerou a kazdy pohyb je dokonaly. otaca ma do poloch so zamerom zistit na co reagujem najlepsie, ale moje telo sa neciti na to mu to ukazat. trasu sa mi kolena ked sa uklada vedla mna. viem, ze mi uz nevenuje pohlad, bozk, horuci dotyk.

rozpravame o rychlych autach, futbale a stiptizovom klube. na dalsie gesta, co by sa podobali na prejavy lasky, si pockam mozno tak do buduceho vikendu. dnes uz vydal vsetko co mohol.

pochovane vrabce

sa mi stalo, mala som den volna, ze som nasla troch zltozobacikovcov, zalepene ocka, jedno paperie na hlave, ruzovucke dychajuc z poslednych sil popod ostnatymi konarmi. panicky som ich ozbrnkala kvapkami vody a aby nenachytali ludsku vonu som ich na lopatke nasackovala spat do hniezda. po dvoch hodinach som im podavala rozmliazdenu kukuricu na sparatkach, zurivo jemne do nich postrkujuc aby este skusili otvorit zobacik alebo sa aspon naznacit, ze maju len poobednajsiu siestu. mama sa nikdy nevratila, ja si liecim rany z ostnatych trnov a zdaleka obchadzam hniezdo ukryvajuce realno.

mala som mozno styri, pat. asi jedna z prvych spomienok, co mi zostala v pamati. cupime so zltovlasym rudom nad malou dierkou vydlabanou do zeme brezovym konarikom. pod brezami sa nam zdalo miesto odpocinku ako stvorene. maleho vrabca, co sme nasli v parku, sme ulozili do dierky, zasypali, zadupali. s rudom sme rozmyslali, ako by sme mohli takym buducim vypadnutiam z hniezda predist, ale nenasli sme ziadne hniezdo, tak sme len starostlivo cakali, ci nenajdeme nejakeho ziveho, ktoremu slnko nestihlo zobrat nadej.

nenasli sme... ani vrabcov hrob som nenasla, ked som ho neskor sla hladat.

a tak som sa snazila zachranit tychto zltozobacnikov, a mozno aj ziju, len sa bojim nazriet do hniezda.

kde zomieraju duse

kucery mi steklia ramena, je rano pol tretej, minam zelene svetlo za svetlom. vzduch je presiaknuty chladnym vankom, ktory nabera na intenzite ked pridavam plyn a odvieva chut dojedenej horalky. myslim na najrychlejsi sposob ako sa dostat do postele a susit si kucery z vecernej sprchy.

vlak stoji. nikdy nestoji na tych kolajniciach prechadzajucich vedla cesty. len raz, ked mu vietor vyvratil vagony na zasnezene burinie. a teraz. aj ja stojim, na cervenej.

zelena. chlap v cervenom srote predomnou nenasytne cumi na zavory par metrov od krizovatky. je ticho, dve sanitky vedla policie. chlap sa nepohyna, zatrubim. cudzie nestastie zaujima vsetkych idiotov.

az teraz si vsimam nove suv, zmliazdeny lexus. zvycajne by som mykla plecom, ze 6 miliard ludi je 6 miliard, nejak zomriet musia. teraz sa mi prevrati zaludok aj s horalkou, do oci mi vojdu slzy a spustam serenadu myslienok ako musim kazdemu vynadat kto sa mi neozval poslednych par hodin.

najrychlejsia cesta do postele, ale take dlhe zaspavanie som uz davno nemala.

peoplewatcher

som peoplewatcher. prechadzaju okolo a ja ich pozorujem. hladim na nich vo vlaku, z auta, z okna, ked len tak kracam mestom. hladim na nich ked stojim v rade na medium late a aj ked si don zamiesavam cukor.

dnes ale nemam naladu. nechavam ich prechadzat, predbiehat ma, minat ma sekavicnymi epizodami zaseknuteho filmu. nevenujem im pohlat, usmev, nic, dnes nic. vnimam len ich vone. sviezu, sladku, hlboko musku, ziadnu, potnu, ziadnu, vzdialenu, uzasne muzsku boze chvila nechaj ho prejst okolo este raz. nezaujimaju ma. odzvedavela som. je mi jedno aky mali dnes den, ci chcu, aby sa nam stretli oci, ci su smutni alebo stastni, normalni, blazni, ci mi cumia na prsia, nezaujima ma. vnimam vone. vonaju mi letom

tuzim sa mu polozit do ruk a vsat nadych jemneho mydla a naznaku parfemu co bol vyrobeny len kvoli mne. necham ho boliet za mojou vonnou siluletou ked odidem. potichu si odlozim do lona nadych jemneho mydla a naznaku parfemu a nepoviem mu, ze to je na horsie casy aby ma jeho vzdialenost tak nebolela.

nedelny tanec

vykladam nohy na stol hladajuc pohodu nedele. potlacena chut spievat nagyho mi pripomina ze byt sama neznamena byt ticho. zapinam radio a telo sa zacina ohybat v rytme. nasla som seba, opat raz, ako najdem seba v kazdej samote ked vytahujem spomienky, tuzby a moje vasne.

tam, kde som niekedy davno mala svoj domov, je kratko pred polnocou. dnes uz neviem, co je to... domov. z prace sa vraciam domov a predsa im niekedy vravim when i was back home... hraju sladaky, ale moje telo ma chut salsy. naoko profesionalne pre seba prekladam nohy, ovijam sa okolo imaginarneho partnera, hlboko sa mu zahladim do oci a rukou si prejdem po tele. prehodim vlasy, vo vyskoku sa otocim, vytvarim neviditelne kruhy bokmi...

spokojna s vykonom vyrovnajucim sa skuskami z gymnastiky ked som niekedy davno bola najlepsia na strednej si utieram kvapocky z cela. dusno jak v pekle.

hladam nedelnu pohodu. spomienkami na domov mi to nevyslo, nejaky iny navrch?

vyznam mojho tela

pisem len tak v uteraku. kvapky na ramenach odrazaju poulicne svetla a tak mam taky pocit v pozadi, ze sa cela lesknem.

neviem, ci byt stastna ci smutna. akosi si neviem vybrat. akosi teraz, pred skuskovym, v case najvacsieho natlaku, mi oznamia pohovor na povysenie vo financnom, novy mi neodpisuje a len tak si vnimam trblietajuce telo napol obalene v makkom uteraku a neviem ci mam byt stastna.

rozhodla som sa ist v noci natrhat pivonie do susedkynej zahrady pretoze milujem tuto jar, aj ked som prave dnes nerozhodna. byvanim sa neozyva ziaden dych len ten moj a okna jemne vibruju pod natlakom bubnov z vikendovej veselice. viskot teenegerov z toho strasidelneho kolotoca mi pripomina, ze neviem, ci som stastna ci mam byt smutna.

ovoniavam si to telo. vonia malinovou sprchou a stale sa na nom lesknu kvapky poulicnych svetiel. nemam vyznam.

ked zena mysli na to znova

myslim na to. na to ako sa to mimochodom stava. na to ze sa mimochodom dotkneme a mimochodom sa k sebe pritulime.

citim sa zrazu bezpecne sajuc jeho vonu ked si ma potiahne na hrud. viem ze mi hladi na prsia, potiahne tricko tam, kde ma byt, skryvajuc kustik cipky podprsenky. vzajomne sa hladime a radsej nemyslim na nic akoby som mala zacat mysliet a byt od neho daleko.

tak teraz o tom snivam, ake to bolo pekne ked sme sa zacali bozkavat. ma privrete oci, ja zvycajne tiez, a potom ma odnesie do spalne ale na to uz teraz nemyslim. chyba mi...

dodokonalost

podarilo sa.
s uskrnom len tak sama pre seba len tak mimochodom mu prechadzam bruskami prstov po chrbte. zmuri oci, mozno spi, mozno len tak rozmysla.

podarilo sa mi to. neveriacky nadsene sa ho dotykam mozno v potrebe presvedcit sa ze tu este je. mozno preto, ze ked prestanem, zdvihne hlavu s jeho potrebou presvedcit sa ci tam este som. on je ticho a ja stebocem. usmieva sa a ja sa citim spokojna. do dokonalosti.

odidem pred svitanim

kamosi

rozobrali sme to minuly tyzden. chce ma ako kamaratku.
tak sme vcera sli von, ukazal mi svoj dom, tak ako sa na kamarata patri, v miestnom sportbare sme sa najedli a potom sme hrali biliard. chytil ma parkrat za ritku, akoze mimochodom ma postrcil, ze on potrebuje tam ist. nikdy nevies ake maju vztahy so svojimi kamaratmi...
ked sa ku mne pritlacil pri vyberani filmu, vobec som nepochopila. nepochopila som ked sme sa zacali bozkavat a ani ked sme lezali v jeho posteli.
mal ma uplne nepripravenu, mimo, nesustredenu.
myslela som na tych motorkarov ktori prave nasli mladost s prvym teplejsim dnom. sive vlasy vypasovana kozena bunda a cervena sportova motorka.
potom som aj pozerala telku o mayovskych leveloch pekla.
potom som este aj zasa nechapala.
bolo to o nicom. dobre padlo, nehovorim, ale bolo nahovno. sa mi take este nestalo.
odprevadil ma, zatvoril garaz a ja skusam zabudnut.
mali sme byt taki kamosi.

viem, ze nemozeme, sefe

pipla a ja som sa zase zlakla. musim zmenit ton na sms. dnes ma vystrasila asi dvanasta.

a tak som sa potom tak retoricko diplomaticky ze akoze ja nic spytala, ci medzi nami je nieco viac ako by malo. hned za tym som otvorila zachranny padak v zneni to som pisat nemala.

pipla.

zlakla som sa. musim zmenit ton.

to je fajn.

kulva, chlape, neberiem kurzy na desifrovanie muzskej reci. obycajne ano/nie by stacilo

strategia

predtym, co ho prelozili, sa ma opytal, ci sa ho nechcem este nieco opytat, pre pripad mi napisal dve email adresy a telefon a ja som si potom v nedelu strategicky vypocitala, ze mu napisem v stredu. byvaly on uz ku mne necitil nic, a otazkou ako ma to moze uspokojovat takto na dialku mi odporucil najst si miestneho. tak som strategicky napisala v stredu.
ozval sa, dnes sme sa stretli, pracovna dobrovolnicka akcia, casomeraci. strategicky som naneho uprela oci ked som vedela ze pozrie, strategicky som mala na sebe strategicky opinave strategicke nohavice. ustedrila som mimochodom strategicke dotyky a vsimla si, ze jeho buduci sef na mna zabera.
odprevadil ma k autu a ja som ho zaviezla k jeho. objal ma a mne chybala strategia.
nic mi nevychadza, posledne dni