vzala som si dva dni volna. lezim, rolety mam vytiahnute, pripomina mi to vianoce... neonky, ktorych svetlo je lucovito skreslene sklenenymi tabulami, su v mojich spomienkach spojene so sviatocnymi nakupmi vecer po skole, ked sa von ztmievalo skoro. a s nacvicovanim vianocneho programu na stedry vecer v kostole. sklenene tabule mi teraz maluju neonkove svetla do obrazcov zubatych slnk a maskuju dazd. nechavaju ma v pokoji, tesiacu sa na... nic...
kazdy den na seba kricim, vydrz, este par mesiacov, vydrz... a potom si vravim, drzim, drzim, z poslednych sil. neviem sa prinutit do nicoho, nakoniec nieco urobim a uz je opat vikend. este par mesiacov. a potom sa hnevam, ze starnem.
hladim sa po podbrusku. co ak by som bola? velmi by som sa bala...
natrela som si na ruky krem co mi ho tak velmi pripominal. jeho vona uz odisla. vyprchala mi vsetka, aj ta, co som si skryla na horsie casy. ostava mi len ten upokojujuci vianocny pocit z neoniek.
1 comment:
prave to cele prezivam s tebou
Post a Comment