Šteklí ma, a ja sa rehotám donekonečna.
Nechá ma nadýchnuť sa, a potom začne znova.
Hlasné ha-ha-ha sa ozýva v sobotnom večere. Keď sa započúvam, zistím, že sa tiež smeje - tak, ako keď sa ľudia tešia z radosti malých detí, zo smiechu, ktorý prejde celým telom. Nič výnimočné sa nestalo, nič výnimočné to neznamená, nič nám to nezaručí. Len sme práve šťastní, smiech odrážaný stenami, nahotou, teplom perín, nádychom jesene.
