going back in time

biela farba mi steka po rukach synchronizujuc s kvapkami potu z cela. spomienky sa vracaju, su cerstvejsie, ako sobotnajsi chleba ked si si vystal rad v 90siatom v miestnych potravinach. riadim sa susedovym radiom, pridavam tempo uz neviem ci od smutku ci od zlosti. papierik s jeho cislom ma zabolel, vedela som, ze dnes nie je vhodna chvila na usporiadavanie a vyhadzovanie nepotrebnosti. tak to preto. vracaju sa boliestky a manualna praca mi nevycerpava mysel, tak to preto uvazujem nad vsetkym a pridavam tempo.

a potom ma upokoji myslienka na toho co mi o nom elizabeth povedala v stredu. pytava sa na mna, zistuje, ci som zadana, co mam nove a pritom som s nim vzivote nehovorila. mysli si, ze ma sancu a ja viem, ze je blaznivo zalaskovany. paci sa mi to, byt v prevahe. dat mu pocit, ze vyhral prvu cenu a tam aj skoncit. nerobi prvy krok, mozno caka na mna, ale ja som z tej buzerantiny, ze ponovom moze aj zena muza, nastastie uz vyrastla.

stojim pred novou skusenostou, odletiet na stvrtrok do viedne a neviem co si tam slubovat. je to ale predsa len blizsie k domovu a jemu. aj ked len cakam na ten moment, ze mu poviem, ze si neviem predstavit, aby by si mi raz, s dvoma vyskotajucimi copatymi alebo strapatymi kopkami povedal, ze TO uz necitis.

tak ako by som chcela tomu staremo-novemu doduse povedat o jeho prazdnych slovach opisujucich kamaratstvo.

a ja neviem, nemam pre koho vstavat a usmievat sa, ale aj tak to ide. teraz malujem a kvapky potu... ale sak to uz viete.

ked vstupoval do kostola, daleko odomna, ale vedela som, ze to bol on, natahoval siju mojim smerom. chcel vediet ci som sa za tie tri ci styri roky, co sme si vpodstate nikdy neboli blizki, zmenila. ano, chcela som mu dat vediet, zmenila. sebavedomo zdviham okale a kazdy muz je z nich namako. naspulim pusu a viem, ze by dali vela za to mat tu nevinnu kopku nachvilu pri sebe. viem to, dobre viem, co s nimi robim. tak ako vcera na tej svadbe som pootvorila pusinku a vedela, ze budu zo mna hotovi, aj ked sa to tak lahko nezisti. aj on by bol. mal si vybrat vtedy, ked som si ho vybrala ja. prebolelo.

a tak len zurivo malujem, ruka sa trasie, uz trocha boli, a ja prekonavam staro-noveho zaja a jeho dumping. aj ked by som mu este raz chcela pozriet do oci a povedat, ze nabuduce nech nikoho neoslahackuje kecami o kamaratstve.

prsi

a tak si spominam na vsetky basnicky gycovito opisujuce stekajuce kvapky. a pesnicku o tom ako ho ona nechala ist a nikto si ani nevsimol, ze place.

ja ho chcem nechat ist, ale nechcem. este by som mu to mala vysvetlit, ale svoju zensku hrdost nebudem zabijat smskami. bolia ma prsia a je mi tak na nic, ale to preto, ze prsi. ze si nik nevsimol ze placem.

boli boli odisli

z kvapocok v ociach vidim zrazu duhovo. oslabnute ruky a krce v hrudi zo stresu kompenzuju spomienky na maslove rezanky s cukrom. plamienok sviecky co mi rano oznamil kto bol a uz nie je ma pali niekde hlboko. radsej myslim na rezanky s maslom a pokusam si spomenut na vonu tych dni, ked sa pre mna miesalo cukrove zltko.

boli zahadne s tmavymi kutmi a zazracnymi skrinkami pod schodami. v nich boli tri babkine lakovane pary topanok a vzdy som si predstavila tanecny bal tesiac sa az moje nozicky do nich dorastu. ano boli zahadne s tmavymi kutmi, ale nie temne. slnecne ako ten dnesny ked mi plamienok sviecky povedal kto bol a uz nie je.

a zivot je taky krehky a takytaky krehky a jemny a ja si ho vazim. chlapcek v aute ked som odbocovala doprava mi nakreslil srdiecko a tak som mu nakreslila srdiecko na okno spat. a on mi poslal bozk. a zivot je jemny a krehky a vazim si kazdy bozk co dostanem aj kazdu duhovu slzu.

som zmetena a mam krce v hrudi aj ramenach. kupila som si ciernu bluzku s takymi volanikmi a biely klobucik, ze bluzku mam na pondelok a potom vezmem dievcatka na kupko zmyt cernotu a ostat si s tymi letnymi spomienkami na tajomno a zltko s cukrom v bielom hrnceku so zlatym lemovanim.

je po tom, zatvarame

ocarena zabudam na bolavy vajickovod rovnajuci sa vystraznej stopke. je jemny, nevtieravy, spravne sa dotyka a mam pocit, ze tentokrat je to o mne. obkrutenu okolo jeho bedier si ma odnasa na postel. neexistuju ziadne pravidla, ziadne boliestky, ziadne vycitky. som bez svedomia, zijem pre tuto chvilu.

kladie si ma tak, ako ma, vyzera to, ze sme pred kamerou a kazdy pohyb je dokonaly. otaca ma do poloch so zamerom zistit na co reagujem najlepsie, ale moje telo sa neciti na to mu to ukazat. trasu sa mi kolena ked sa uklada vedla mna. viem, ze mi uz nevenuje pohlad, bozk, horuci dotyk.

rozpravame o rychlych autach, futbale a stiptizovom klube. na dalsie gesta, co by sa podobali na prejavy lasky, si pockam mozno tak do buduceho vikendu. dnes uz vydal vsetko co mohol.

pochovane vrabce

sa mi stalo, mala som den volna, ze som nasla troch zltozobacikovcov, zalepene ocka, jedno paperie na hlave, ruzovucke dychajuc z poslednych sil popod ostnatymi konarmi. panicky som ich ozbrnkala kvapkami vody a aby nenachytali ludsku vonu som ich na lopatke nasackovala spat do hniezda. po dvoch hodinach som im podavala rozmliazdenu kukuricu na sparatkach, zurivo jemne do nich postrkujuc aby este skusili otvorit zobacik alebo sa aspon naznacit, ze maju len poobednajsiu siestu. mama sa nikdy nevratila, ja si liecim rany z ostnatych trnov a zdaleka obchadzam hniezdo ukryvajuce realno.

mala som mozno styri, pat. asi jedna z prvych spomienok, co mi zostala v pamati. cupime so zltovlasym rudom nad malou dierkou vydlabanou do zeme brezovym konarikom. pod brezami sa nam zdalo miesto odpocinku ako stvorene. maleho vrabca, co sme nasli v parku, sme ulozili do dierky, zasypali, zadupali. s rudom sme rozmyslali, ako by sme mohli takym buducim vypadnutiam z hniezda predist, ale nenasli sme ziadne hniezdo, tak sme len starostlivo cakali, ci nenajdeme nejakeho ziveho, ktoremu slnko nestihlo zobrat nadej.

nenasli sme... ani vrabcov hrob som nenasla, ked som ho neskor sla hladat.

a tak som sa snazila zachranit tychto zltozobacnikov, a mozno aj ziju, len sa bojim nazriet do hniezda.