Hovorime o knihach v jeho spalni a vobec mi to nepride neprirodzene. Hanbim sa, ze neviem nic o hudbe, prekvapi ma, ked nas nazve znamostou z internetu. Viem, ze som neprirodzene ticho, ale nic s tym neurobim. Mozno je to len unavou, mozno myslienkami, ktore mi cupitaju hlavou.
Ked rano pocitim dotyk na mojom bedre, zmatie ma. Aj ked som to ocakavala, aj ked bolo jasne, ze existuje ta moznost, aj ked mi moje nohavicky vravia, ze mi to vobec nie je jedno
viem, ze o chvilku letim, viem, ze by ma to poplietlo, a tusim, ze kedze ja nechcem byt kitty aku si on mysli, ze ju potrebuje, nedavalo by to vobec zmysel.