piatkove ceresnove sny

mierne ma boli hlava. sedim na posteli s hrubou vrstvou balzamu na perach. sledujem ako sa mi telo nadvihuje v pomalych vdychoch. myslim na to co bolo, co nebolo, co kto nepovedal a ako velmi mi chyba niekto.
neviem preco prestal. nezaujima ho uz viac co je nove, kto co povedal a nepovedal, co v skole. nechce mi povedat ci zaplatil ucty a ake tazke cinky zdvihal. neviem co sa s nimi stalo... po case ochladli.
a mne je luto. lebo aj ked som ho nelubila, aj ked ho nikdy lubit nebudem, chcela som pocut o jeho svete. chcela som ho drzat za ruku a pobozkat zmrznute lica.
aspon tak vediet co sa stalo alebo nestalo a preco to muzi nechcu prezradit mozno si myslia ze nas zrania. a vravia, ze to my, lebo sme im nepovedali, co chceme. klamu...

podopieram si ruku aby som mohla zakyvat na rozlucku. mojmu, lebo je chlap, ktory som si myslela, ze je iny, ale nie je. a jemu, lebo ho uz nelubim. neviem ako, ale je mi jedno. po dvoch rokoch, och ako dlho to trvalo, od tej davnej jesene, tak to dlho trvalo, ze mi to prislo jedno. on nikdy nebude tak blizko aby som mohla byt stastna, nikdy viac ako v tej davnej jeseni.

a tak teraz, v piatok napoludnie, snivam o ceresnovych snoch, lebo neviem, co bude dnes, co bude zajtra, ale chcela by som to ceresnove.

pocase

hm
ake nezvycajne. dozvukuju vo mne spomienky vyvolane fotkami spred niekolkych rokov. aka sprosta som bola, ako som sa snazila a nesnazila, ako som lubila a chcela byt zalubena.
och joj, bola som skareda, ked sa tak na seba hladim.

zakyval mi ten mladoch odvedla v praci. cakal kym sa na neho pozriem a on bude mat prilezitost. albert mi dal cislo. aby som sa mu niekedy ozvala... akokeby nevedeli, ze som zena, ze ja volat nebudem. po dvoch rokoch co som sa do neho zalubila a takisto bleskovo odlubila, mi da cislo. co to je za zivot.

robert to este predychava z minulej stredy, ked som mu vratila kyticku kvetov so slovami, nech si ju da doma do vazy a on, po mesiacoch kazdodenneho snazenia a dni prerozpravanom o tom, aky je skvely, aky je lepsi, aky je len on zabavny, po tom vsetkom si nasadil ipod do usi a s usklabkom povedal, ze pochopil.

nech len rozdychava, ja som nikdy nenaznacila najmalichernejsi zaujem. tridsiatnik by uz mal mat trocha sirsi rozhlad. a primerane sebaucty.

mike vedla mna kraca a este nikdy to nezaslo za hranice pracovnych rozhovorov. a pritom by som sa ho tak velmi rada dotkla a porozpravala a... snivala.

lezal v noci pri mne. skrabkala som ho po bruchu a on mi priadol v naruci.
dnes mi ani len nezavolal.
chore.

hej... mozno som sa aj zmenila za tych par rokov. vyrastla...

rozchodova

A som vedela ze mi to ini vraveli. Teraz sa to snazim skryt, povedat to inako, nie tak, len trochu na hlavu. Chcem posepkat, ze mami nebud smutna, ze som smutna, sak aj v horsich rodinach sa stavaju lepsie veci a vcera vies co mami som videla film, kde sa ta zena obesila. Mala jeden zub tak trocha vysunuty vpredu a nikto si to nevsimol len ja. Kazdy si vsimol, ze sa obesila lebo jej povedal, ze ju nelubi ale ja som to videla. Ten zub vpredu a to stastie v ociach, ked sa stretli. A to eitsats ked bol koniec. A ona vobec nebola hrdina. Ani ja nie som. Kazdy mi vravel, ze to tak nepojde, ale ja som si to nevsimla. Aj stromy uz opadli druhy krat. Ked padali prvy, tak som bola stastna. Teraz som antsats, lebo padaju. Normalne len tak aj mi kvietok na stole odkvitol. A orchidea zhnila. Si vobec nevies predstavit, ako ma to boli. Vies a ta zena vcera ked plakala, tak aj ja som plakala. Tak potichucku, lebo kazdy si vsimal, ze sa obesila. Myslela som na nase oblaciky doma aj na lastovicky. Ze teraz uz musia byt prec. V tych teplych krajinach co nikdy som nevedela kde su.

posledna jesen

dobuducna

Raz sa dotknem
Tej bielej oblohy
Zvrchu
Ponorim do nej hlavu
Ako do slahackoveho pohara
Urcite bude jemna
Tender
Like your hands

Ochutnam, ci chuti tak krasne
Ako dufam
Like you
Close your eyes please
Touch the sky with me
Try the heaven

A potom ti to porozpravam
Vsetko jednym dychom
Ake boli oblaciky
A ake nebo
Ako si tam so mnou bol
A ako chutilo


And you would listen to me
And smile
Aproaching my deepest thougts only with your eyes

A pobozkas ma tesne predtymAko sa zobudim

plamienky

Plamienky (20 jul 2006)

A tak raz zistite, ze ste niekde uplne inde. Zrazu kracate po ceste, na ktorej ste este neboli. Neviete, ci ste niekedy snivali presne o tejto.

Listy, ktore ste si niekedy pisali do buducna, uz nie su tie iste. A hladite do zrkadla kazde rano a nic sa nezmenilo. Stale ste ten isty cloviecik. Len tie listy. Bud klamu alebo sa nevnimate. Mozno klamu…

A ta velka mlaka v dusnom dni vam pripomenie more s plachetnicami z pivovych vrchnakov ktore ste pustali do sireho obzoru so susedom. Mali doplavat az k pristavu Europa tam na druhej strane mlaky 0.5 m diameter, bola to dlha cesta z toho pristavu Strane pod Tatrami, co sme im nabalili nejake zasoby. Lebo Strane pod Tatrami boli aspon take velke ako svet.

Ked tak kracate tou cestou, a hladite dobuducna, zistite, ze mate rovnake sny. Ine, ale rovnako velke. Zatial nedosiahnutelne. Take su krasne, tam daleko.

Len kracate po trojlistkoch v nadeji, ze ta zbierka kuskov zeleneho stastia v knizke basnicok z nemcini este zije. A mozno ju rozsirite o nejaky novy kusok, len pozorne hladiet.

A potom, len tak po ceste zistite, ze detske sny sa plnia. Ze dotknut sa duhy vobec nie je tazke. Len to uz nema take caro, taku vonu ako tuzba.

Vsakze?

Zachvilu si sfuknem dvadsat sviecok – prvykrat sama. Uvidime, ci to zvladnem na prvy dych, ci uz nebudem potrebovat pomoc. Pochybujem.

jeho priority

Styri tyzdne o mne nepocul ani slovko a on si len tak odide na pivo.
Zavidim take priority.