pocase

hm
ake nezvycajne. dozvukuju vo mne spomienky vyvolane fotkami spred niekolkych rokov. aka sprosta som bola, ako som sa snazila a nesnazila, ako som lubila a chcela byt zalubena.
och joj, bola som skareda, ked sa tak na seba hladim.

zakyval mi ten mladoch odvedla v praci. cakal kym sa na neho pozriem a on bude mat prilezitost. albert mi dal cislo. aby som sa mu niekedy ozvala... akokeby nevedeli, ze som zena, ze ja volat nebudem. po dvoch rokoch co som sa do neho zalubila a takisto bleskovo odlubila, mi da cislo. co to je za zivot.

robert to este predychava z minulej stredy, ked som mu vratila kyticku kvetov so slovami, nech si ju da doma do vazy a on, po mesiacoch kazdodenneho snazenia a dni prerozpravanom o tom, aky je skvely, aky je lepsi, aky je len on zabavny, po tom vsetkom si nasadil ipod do usi a s usklabkom povedal, ze pochopil.

nech len rozdychava, ja som nikdy nenaznacila najmalichernejsi zaujem. tridsiatnik by uz mal mat trocha sirsi rozhlad. a primerane sebaucty.

mike vedla mna kraca a este nikdy to nezaslo za hranice pracovnych rozhovorov. a pritom by som sa ho tak velmi rada dotkla a porozpravala a... snivala.

lezal v noci pri mne. skrabkala som ho po bruchu a on mi priadol v naruci.
dnes mi ani len nezavolal.
chore.

hej... mozno som sa aj zmenila za tych par rokov. vyrastla...