mierne ma boli hlava. sedim na posteli s hrubou vrstvou balzamu na perach. sledujem ako sa mi telo nadvihuje v pomalych vdychoch. myslim na to co bolo, co nebolo, co kto nepovedal a ako velmi mi chyba niekto.
neviem preco prestal. nezaujima ho uz viac co je nove, kto co povedal a nepovedal, co v skole. nechce mi povedat ci zaplatil ucty a ake tazke cinky zdvihal. neviem co sa s nimi stalo... po case ochladli.
a mne je luto. lebo aj ked som ho nelubila, aj ked ho nikdy lubit nebudem, chcela som pocut o jeho svete. chcela som ho drzat za ruku a pobozkat zmrznute lica.
aspon tak vediet co sa stalo alebo nestalo a preco to muzi nechcu prezradit mozno si myslia ze nas zrania. a vravia, ze to my, lebo sme im nepovedali, co chceme. klamu...
podopieram si ruku aby som mohla zakyvat na rozlucku. mojmu, lebo je chlap, ktory som si myslela, ze je iny, ale nie je. a jemu, lebo ho uz nelubim. neviem ako, ale je mi jedno. po dvoch rokoch, och ako dlho to trvalo, od tej davnej jesene, tak to dlho trvalo, ze mi to prislo jedno. on nikdy nebude tak blizko aby som mohla byt stastna, nikdy viac ako v tej davnej jeseni.
a tak teraz, v piatok napoludnie, snivam o ceresnovych snoch, lebo neviem, co bude dnes, co bude zajtra, ale chcela by som to ceresnove.
No comments:
Post a Comment