plamienky

Plamienky (20 jul 2006)

A tak raz zistite, ze ste niekde uplne inde. Zrazu kracate po ceste, na ktorej ste este neboli. Neviete, ci ste niekedy snivali presne o tejto.

Listy, ktore ste si niekedy pisali do buducna, uz nie su tie iste. A hladite do zrkadla kazde rano a nic sa nezmenilo. Stale ste ten isty cloviecik. Len tie listy. Bud klamu alebo sa nevnimate. Mozno klamu…

A ta velka mlaka v dusnom dni vam pripomenie more s plachetnicami z pivovych vrchnakov ktore ste pustali do sireho obzoru so susedom. Mali doplavat az k pristavu Europa tam na druhej strane mlaky 0.5 m diameter, bola to dlha cesta z toho pristavu Strane pod Tatrami, co sme im nabalili nejake zasoby. Lebo Strane pod Tatrami boli aspon take velke ako svet.

Ked tak kracate tou cestou, a hladite dobuducna, zistite, ze mate rovnake sny. Ine, ale rovnako velke. Zatial nedosiahnutelne. Take su krasne, tam daleko.

Len kracate po trojlistkoch v nadeji, ze ta zbierka kuskov zeleneho stastia v knizke basnicok z nemcini este zije. A mozno ju rozsirite o nejaky novy kusok, len pozorne hladiet.

A potom, len tak po ceste zistite, ze detske sny sa plnia. Ze dotknut sa duhy vobec nie je tazke. Len to uz nema take caro, taku vonu ako tuzba.

Vsakze?

Zachvilu si sfuknem dvadsat sviecok – prvykrat sama. Uvidime, ci to zvladnem na prvy dych, ci uz nebudem potrebovat pomoc. Pochybujem.