sa mi stalo, mala som den volna, ze som nasla troch zltozobacikovcov, zalepene ocka, jedno paperie na hlave, ruzovucke dychajuc z poslednych sil popod ostnatymi konarmi. panicky som ich ozbrnkala kvapkami vody a aby nenachytali ludsku vonu som ich na lopatke nasackovala spat do hniezda. po dvoch hodinach som im podavala rozmliazdenu kukuricu na sparatkach, zurivo jemne do nich postrkujuc aby este skusili otvorit zobacik alebo sa aspon naznacit, ze maju len poobednajsiu siestu. mama sa nikdy nevratila, ja si liecim rany z ostnatych trnov a zdaleka obchadzam hniezdo ukryvajuce realno.
mala som mozno styri, pat. asi jedna z prvych spomienok, co mi zostala v pamati. cupime so zltovlasym rudom nad malou dierkou vydlabanou do zeme brezovym konarikom. pod brezami sa nam zdalo miesto odpocinku ako stvorene. maleho vrabca, co sme nasli v parku, sme ulozili do dierky, zasypali, zadupali. s rudom sme rozmyslali, ako by sme mohli takym buducim vypadnutiam z hniezda predist, ale nenasli sme ziadne hniezdo, tak sme len starostlivo cakali, ci nenajdeme nejakeho ziveho, ktoremu slnko nestihlo zobrat nadej.
nenasli sme... ani vrabcov hrob som nenasla, ked som ho neskor sla hladat.
a tak som sa snazila zachranit tychto zltozobacnikov, a mozno aj ziju, len sa bojim nazriet do hniezda.
No comments:
Post a Comment