prazdno

kvapky sa mi vpijaju do jemneho pulovrika. tie, co pristali na opalenej pokozke, rychlo miznu ako moje prazdne myslienky. auta prechadzaju, soferi otacaju hlavy, odvaznejsi zatrubia. cosi mi vravi, ze som tak akurat teraz. na vydaj. ved tak to uz chodi. omamena chladom autobusu si prezeram posledne kvapky co padali do prazdna na opalenu pokozku, presne mierili na srdce.

tak to uz raz je. uplnou nahodou som myslela na toho neuveritelneho muza, ktoreho som pred rokom videla prvy raz. tmavovlasy, iskricky v ociach, dokonaly usmev, je si vedomy svojim vyzorom, bali zenske jedna za druhou, tie mu padaju pod nohy, tancuju s nim, kradnu si ho, aj ked v tanci je trocha drevo, davaju mu cisla, a on sa tvari, ze im zavola. a ja som len ta casnicka, aj ked sa tvarim pohrdavo, vymenila by som sa s ktoroukolvek, len na chvilku, byt na jednu noc tou, co ma ten boz(sky)i dar vedla seba.

a tak som nahnevana a unavena prisla na tu svadbu pomoct. unavena z celotyzdnoveho zaneprazdneneckeho maratonu od rana do noci, nahnevana s vedomim, ze mne to uz naozaj netreba - usmievat sa na ludi, co si stale myslia, ze su viac nez ja. nez ktokolvek. idioti.

a bol tam on.

s nevysvetlitelnou tuzbou byt ktoroukolvek zo zien, ktorych sa dotkol, som prezila vecer. nemozem sa zbavit tej tazoby z prazdnoty, ktoru som ochotna pretrpiet kvoli takej zivocisnej sebeckosti. myslienky su prazdne. ziadne vyssie hodnoty.