4:16 am

slubila som tomu chlapciatu, ze pojdem s nim von. stvrtok. ako kamarati, samozrejme. obima ma na rozlucku a ja citim tu vibrujucu energiu, ze jeho predstavy o tom, ako to dnes pojde lahko a co sa stane, su roztrusene do milionov kvapiek rosy augustoveho nocneho chladu. vdychavam vonu jeho satctva, nemozem prestat mysliet na zaja. aj jeho vonalo rovnako. nemozem, nemozem, nemozem... sa zbavit myslienky na zaja... nemozem s tym nic urobit. zajo tamto zajo hento, bol taky, iny, lepsi, aj ked nie este ten princ vysnivany, bol zajo a nechal ma tak. poslala som mu email, minuly piatok v noci, ze ci sa hneva a ze chcem byt kamarat taky ako predtym. zajo odpovedal v nedelu, ze nie, nehneva, len je velmi zaneprazdneny a tri tyzdne ani nemal telefon.

zacala sa strategia. tak on si nevie najst minutku?! neodpisala som. ani som neplanovala.

ponarala som sa teda do makkeho tricka chlapcata pripominajuc si blizkost zaja.

v piatok bol online moj davny on. porozprava mi, ako sa ma, ale teraz bezi na jedno. som zvedava, ake to bude, ked sa vratim. zamestnava mi to myslienky. zranim ho? podvedome by som asi chcela.

sobota rano, o tretej, v najlepsom sennom nebi, mi zavolal davny moj. aby som k nemu prisla. jasne, ze nechape, ze sa chcem vyspat, on ma na to cely vikend, ja len dnesnu noc. pocutelne zroneny predychaval rozchod, ktory ani velmi nebol rozchodom pre mna psychycky, lebo ved sme nikdy spolu neboli, ale za posledne dni jeho naliehave kroky stupnujuce spolocny vyskyt v kruhu jeho kamaratov a slova zintenzujuce vaznost on a ja museli jednoducho viest k tomu, ze mu poviem, chlape, zobud sa. nemas mi co ponuknut... ziaden sen, krok vpred, nemas lano na ktorom udrzis seba, nie nas. asi nechape. taki su uz ti chicagski muzi.

rano otvaram emaily - naozaj sa nehnevam, len mam vela prace, v piatok o jednej byt este stale v praci, to vobec nie je zabava, tento vikend je prvy volny asi po mesiaci, tak to mozeme dobehnut-.
srdce sa mi roztapa. nad strategiou ktora fungovala. a nad tym, ze som asi naozaj don zblaznena. aspon trocha na mna myslel, lebo strategia ukazala, aj ze nevedel, co si ja myslim, aj ze sa citil rovnako zmatene ako predtym ja.

odpisala som, ze pracujem.

tentokrat ja.. ale bola by som uplne usmievava, keby sa to dalo.

vratila sa istota. tymi malo slovami sa citim znova ako predtym. liham si do postele, je 4:16 am, este mrkam na telefon, ci nahodou nieco. ale nic. strategie...

je 4:16 am. ukladam si vlasy na stranu, zaspavam s usmevom.