chyba mi. neuveritelne. cim dlhsie ho nevidim, tym viac. ked nemam na co mysliet, tak si poviem a teraz idem mysliet na neho. a vtedy sa usmievam, je mi dobre, som stastna. a ked sa stretneme, pripravila som si ze mu poviem, ze mi chybal. velmi. aj ked viem, ze ak by som to ozaj povedala, ak by sme sa ozaj stretli, zatraposim a dostanem len chladnu mlcanlivu odpoved.
ale chyba mi.
vcera sme do jednej v noci sedeli na parkovisku, rozpravali o nicom, traposiny, tajnostky a zenske klebetenie a prisla rec aj na neho. ako ma to len ranilo, ze ostatni o nom vedia, ze chodil s tou poloirkou. ako mi busilo srdce aj ked som ten pribeh uz pocula. ako som mala chut vykriknut preboha, to nie s nou, on nie je jej, on je moj!
a tak to zasa zacalo. celou zalezitostou koho on je, som si vytvorila vnutorny battlefield, a myslienky, ze som jeho mi sprijemnuju den. aj ked len iluniozisticky.
No comments:
Post a Comment