sedim na vyhriatom muriku a lizem zmrzku. okolo sa premavaju auta. smeruju k plazi alebo od plaze. v montevideu je skoro koniec leta. prijemny koniec. medzi mnou a autami sa premavaju aj ludia. mozno je ich viac ako aut, neviem, mozno. niektori na mna hladia, niektori hladia na moju zmrzlinu, niektori hladia do seba. ja na nich nehladim. vsimam si len ich topanky. vlastne, ani nelizem zmrzlinu, len ju vytahujem ohybnym plastovym plieskom z plastoveho teglika.
zda sa mi, ze nikam nepatrim. ze ani nikam nechcem patrit, ked uz teraz viem, o com to je. chybaju mi veci, ktore by mi vobec chybat nemuseli. alebo teda nesmeli - vsak sa uz nevratia. chybaju mi letne prazdniny a kopy sena v stodole. a slnko na konci leta, prijemne, dedinske, vyhrievajuce muriky. chybaju mi ludia, ktori by ma nikdy nesklamali.
zmrzlina je prilis sladka. plieskom natahujem karamel. vobec mi nechuti. ani nechce
2 comments:
Ak by si tam bola s niekym, malo by to uplne iny rozmer.
bola. malo.
(potrebovala som poobedie sama so sebou)
Post a Comment