going back in time

biela farba mi steka po rukach synchronizujuc s kvapkami potu z cela. spomienky sa vracaju, su cerstvejsie, ako sobotnajsi chleba ked si si vystal rad v 90siatom v miestnych potravinach. riadim sa susedovym radiom, pridavam tempo uz neviem ci od smutku ci od zlosti. papierik s jeho cislom ma zabolel, vedela som, ze dnes nie je vhodna chvila na usporiadavanie a vyhadzovanie nepotrebnosti. tak to preto. vracaju sa boliestky a manualna praca mi nevycerpava mysel, tak to preto uvazujem nad vsetkym a pridavam tempo.

a potom ma upokoji myslienka na toho co mi o nom elizabeth povedala v stredu. pytava sa na mna, zistuje, ci som zadana, co mam nove a pritom som s nim vzivote nehovorila. mysli si, ze ma sancu a ja viem, ze je blaznivo zalaskovany. paci sa mi to, byt v prevahe. dat mu pocit, ze vyhral prvu cenu a tam aj skoncit. nerobi prvy krok, mozno caka na mna, ale ja som z tej buzerantiny, ze ponovom moze aj zena muza, nastastie uz vyrastla.

stojim pred novou skusenostou, odletiet na stvrtrok do viedne a neviem co si tam slubovat. je to ale predsa len blizsie k domovu a jemu. aj ked len cakam na ten moment, ze mu poviem, ze si neviem predstavit, aby by si mi raz, s dvoma vyskotajucimi copatymi alebo strapatymi kopkami povedal, ze TO uz necitis.

tak ako by som chcela tomu staremo-novemu doduse povedat o jeho prazdnych slovach opisujucich kamaratstvo.

a ja neviem, nemam pre koho vstavat a usmievat sa, ale aj tak to ide. teraz malujem a kvapky potu... ale sak to uz viete.

ked vstupoval do kostola, daleko odomna, ale vedela som, ze to bol on, natahoval siju mojim smerom. chcel vediet ci som sa za tie tri ci styri roky, co sme si vpodstate nikdy neboli blizki, zmenila. ano, chcela som mu dat vediet, zmenila. sebavedomo zdviham okale a kazdy muz je z nich namako. naspulim pusu a viem, ze by dali vela za to mat tu nevinnu kopku nachvilu pri sebe. viem to, dobre viem, co s nimi robim. tak ako vcera na tej svadbe som pootvorila pusinku a vedela, ze budu zo mna hotovi, aj ked sa to tak lahko nezisti. aj on by bol. mal si vybrat vtedy, ked som si ho vybrala ja. prebolelo.

a tak len zurivo malujem, ruka sa trasie, uz trocha boli, a ja prekonavam staro-noveho zaja a jeho dumping. aj ked by som mu este raz chcela pozriet do oci a povedat, ze nabuduce nech nikoho neoslahackuje kecami o kamaratstve.