Cupkam domov a vykrucam zadkom. Len tak, z roztopase. Minam ludi, tak ako minam peniaze. Zobrakov a opilcov, mladez so zelenymi vlasmi a funky topankami. Vsetci su minuti, do poslednych drobnych.
Cupitam a vrkoc mi poskakuje v rytme. V tonoch ciganskym piesni hravanych pred barom La Formi, na rohu mojej ulice. Ze neviete?! Ale ba, takato: besame, besame muucho, s hlbokym, smutnym, a krasnym hlasom postarsej ciganky a sprievodu mozno este starsej basy. Este doteraz mi srdce posiela krv do koncekov prstov hmkajuc tu istu melodiu.
Moj odraz v sklenenych vitrinach pekarni a malych butikov je prekvapivo uspokojivy. Mozno preto, ze je sero. Teda urcite.
Vryvam si do srdca tvare poulicnych predavacov ruzi, a miestnych casnikov. Zapamatam si bozky, co priroda dnes stedro nadelila tim milencom, co prave zastali pred branou kostola. A tie kostolne vrata sa vlnili v rytme organa a anjelskych piesni. Vsetko si vryvam do srdca a hned zabudam, nestiham si ani zapisat na papier, vsetko je prec mavnutim ruky, vsetko, len nie ten hrejivy pocit.
Moment, ktory ked zatvorim oci, hocikde na svete a v hociktoru chvilku, mi vycari usmev na tvari.
No comments:
Post a Comment