mimo zapadu

poskakovala som si cez prechod. pondelok takmer prezity. blondinka trubila na auto pred sebou, otvarala usta, gestikulovala a ja som si pomyslela, ze ju musia boliet bubienky, a to len preto, ze sa ten jej pondelok este neskoncil. slubila som si caramel macchiato za odvahu. odvahu usmievat sa. mam rada caramel macchiato z kaviarne v rohu potravin. mliecna pena na nom chuti neopakovatelne rovnako.

okamihy plynuli. rychlo. tak rychlo ako tento a ten buduci. hladela som na seba do vykladovych skrin pomedzi srdieckove bonboniery. nizky copik mi poskakoval v tom rytme co malo dievca z vykladovych skiel. chcela som sadnut na vlak iduci mestom, okolo pozicovne svadobnych siat, cez rieku, v tieni budov a potom v odrazenej ziari mrakodrapov. 

plany nie vzdy vyjdu a tak som nastupila na podzemne metro a zacitala sa do nejakej feministickej knihy. nie som zastancom feministickych knih. 

cestou domov sa mi koncil pondelok, slnko sa trochu seklo a nepadalo do zapadu. dvojfarbilo oblaky do ruzova a modra, presne ako na tych romantickych obrazoch. otvorenymi ustami som hladela na tmavnucu cyklamenovu - po tri a pol roku vecerov stravenych v praci pride zapad slnka taky carovny.

pani sa ma pyta, ci si nechcem sadnut. nie, vravim jej, sadnite si vy (aj ked tu sa nevyka, ze je to zvlastne, vsak), tak jej vravim, ze predsa ja som cely den sedela v skole. blbost, to nam vraveli na zakladke stare babky vyhanajuc nas z poctivo obsadenych sedadiel. vskutocnosti som vstala o tretej rano a v kabelke nosim patkilove knihy. 

slnko sa netrafilo do zapadu, ale pondelok sa aj tak skoncil. take ocarujuce.